Akcelerátor a zabijak výkonov?
Alebo moje skúsenosti zo sveta.
Mnohým ľuďom naskakuje pri pojme pravidlá husia koža. Stále sa niečím riadiť, niečo dodržiavať. A čo taká disciplína? „Musíte byť disciplinovaný-á, dodržiavať pravidlá“, to počúvame od útleho veku. Ale prečo? To je otázka, ktorú mnoho ľudí nemá zodpovedanú. A prečo ju nemajú zodpovedanú?
Lebo je to úlohou ľudí, ktorí pravidlá tvoria a na túto fázu akosi zabúdajú. Čo je výsledkom? Disciplína a pravidlá si tak u mnohých z nás vyslúžili nie príliš obľúbené miesto v každodennom živote. Napriek tomu, že je ich sila taká obrovská. (Nebojte, nie je to tak dlho, čo som zástancom tejto myšlienky). 🙂
Možno je to spôsob, akým bola od nás vždy vyžadovaná. Spôsob, ako nám tieto dve kľúčové slová ľudia ,,predali“. Vzhľadom na to, že sa veľmi často pohybujem v oblasti obchodu, či už priamo v teréne alebo na tréningoch, dobre viem, že pokiaľ ľudia majú dodržiavať pravidlá, musia vedieť prečo.
Ľudia musia pochopiť, prečo ich majú dodržiavať. Nestačí obyčajné: ,,Lebo to tak je“, „Lebo som povedal“, „Lebo to spoločnosť tak chce“. Mnohokrát sa potom divíme, prečo ich naši ľudia alebo ľudia okolo nás nedodržiavajú.
AKO JE TO TEDA S PRAVIDLAMI? TREBA ICH DODRŽIAVAŤ ALEBO NIE?
Hmmm… odpoveď je predsa jednoduchá, či?
Fajn, ale čo keď sú tie pravidlá niekedy postavené na hlavu? A tu sa dostávame k tomu, či je to len náš pocit, že sú ,,na hlavu“ alebo to naozaj tak je.
A presne tento pocit som si zažil pred niekoľkými mesiacmi, keď som odcestoval do Londýna na intenzívny 4-týždňový BusinessBootCamp, na základe ktorého sme dostali dekrét kouča s možnosťou pracovať na luxusnej výletnej lodi, kde sme pre pasažierov robili semináre na tému WorkLifeBalance.
Bol zameraný na zvyšovanie výkonov prostredníctvom zdravého životného štýlu. Těšil som sa na to, pretože ide o veľmi zaujímavú tému. Spojiť to, čo ma baví – predaj a realizácia tréningov s cestovaním… čo lepšie ma mohlo stretnúť? To som ale ešte netušil, čo ma čaká.
Tí, ktorí ešte boli na vojne si možno povedia: pohodaaaa…. pre mňa to však bolo iné.
Po prvých dňoch som mal chuť to zabaliť… z očakávaných dennodenných tréningov a zlepšovania sa bola postupne nočná mora.
Tréner nás prvý deň oboznámil s ,,pravidlami“
– Je mi jedno kto ste, je mi jedno odkiaľ ste…
– Je mi jedno aké máte skúsenosti…
– Tu začínate odznova…
(nemal som pocit, že som odchádzal na výcvik do francúzskej légie, 🙂 ale v poriadku)
Má to byť intenzívne, takže OK…
Potom prišiel šok: kolegovi pípla SMS… What was that? (prekl. Čo to bolo? ) Telefón, odpovedal druhý kolega s jemnou satirou… ááá páni nečítali Camp Rules (pravidlá kempu), však? (tentokrát ten satirický úsmev vykúzlil on – tréner). Takže to máme za jeden bod pre Jimmiho (čo mu zvonil telefón) a jeden bod pre satirického Matta. A dodal, že odporúča prečítať si pravidlá kempu nakoľko už majú len jeden bod a za tretí letia domov (čo pri ceste z Austrálie a Južnej Afriky bol celkom slušný výdavok :-))
Viete si predstaviť reakcie. „Si robíte srandu? Šak sme tu prvý deň 2 hodiny“…
A tak sa začala moja éra plnenia pravidiel…
Môžem povedať, že mnoho z nich som nenávidel. Boli fakt nezmyselné…
- Neskorý príchod hoci o minútu? Mínus bod…
- Použitie telefónu v objekte Steiner Transocean? Mínus bod (ani na chodbe…)
- Neporiadok na prezentačnom mieste? (za neporiadok sa považovala aj smietka vo veľkosti 0,1×0,1mm)
- Sprosté slovo? Mínus bod…
- A mnoho ďalších pravidiel pri ktorých som nechápal súvislosť s mojou profesiou.
Môžem Vám povedať, že pri vyťažení, ktoré sme mali (od ôsmej ráno do jedenástej večer) toho bolo naozaj dosť. A plniť nezmyselné pravidlá? Tssss…
Po týždni to z 25 ľudí vzdalo 5, kurz sme nakonec skončili 14-ti. Blížilo sa pridelenie lode. Tešil som sa na exotickú destináciu, pretože 80% lodí je práve tam… a potom to prišlo… Nórsko, Švédsko, Rusko… oh… sklamanie… No a keď som tam nastúpil? Loď síce krásna, všetko super… ale objavil sa typický problém… šéf… v mojom prípade šéfka. Typická anglická panička, ktorá chce svetu ukázať, kto je… (alebo som len nechal prehovoriť svojho ,,zlého“ škriatka? 🙂
Až s odstupom času som pochopil, ako veľmi mi pomohli striktné pravidlá, záťaž a disciplína, ktorá panovala v Londýne… Veci, ktoré boli predtým záťažou, sa zrazu zdali normálnejšie… To, čo sa mi nechcelo, bolo pre mňa zrazu normálne…
Vtedy som pochopil… čím prísnejšie pravidlá (či už pracovné alebo súkromné ) človek má, a prenesie sa cez tú počiatočnú fázu, kedy sa zdajú nezmyselné, zbytočné, na hlavu, tým jednoduchšie sa dosahujú výsledky.
A viete čo je najlepšie? Že aj keď sa vám niečo na začiatku zdá náročné a ťažké, človek sa dokáže prispôsobiť… Ide o to, či za tým vidíte ten zmysel. V momentálnej situácii to môže znamenať formu bolesti (robiť veci, ktoré sa vám robiť nechce, robiť niečo navyše, niečo, čo si myslíte, že nemá zmysel) ale nakoniec…dôležité je to, čo príde nakoniec.
Veď viete ako sa hovorí: Čo ťa nezabije, to ťa posilní.
A PRAVIDLÁ POSILŇUJÚ!!!
Autor: Peter Urbanec ml.